Site icon Zpravodajství z Prahy, pozvánky na kulturní a sportovní akce

„Posledný mohykán“ který odešel na věčnost

Vevoda-z-Edinburgu

Už je tomu rok a dva mesiace čo „Posledný mohykán“ veľkej éry anglických gentlemanov minulého storočia odišiel na večnosť.  Dva mesiace pred oslavou svojho veľkého výročia. 10. júna 2021 by Jeho kráľovská Výsosť vojvoda z Edinbourghu oslávil 100 rokov. Muž, ktorý sa vždy riadil heslom „ Noblese oblige “ – vznešenosť zaväzuje, princíp zodpovednosti bohatých za chudobných, silnejších za slabších. Muž, ktorý bol nielen pilierom britskej monarchie, ale hlavne jej korunovanej hlavy Alžbety druhej. Už druhýkrát chýba na oficiálnych oslavách  kráľovniných narodenín na balkóne medzi kráľovskou rodinou, keď lietadlá Royal Air Force prelietajú nad Buckinghamským palácom.

Tieň po ktorom ostalo obrovské prázdno

Tento rok navyše veľkolepá vojenská prehliadka odštartovala štvordenný maratón osláv platinového jubilea a na záver  bolo na oblohe vidieť lietadlá vo formácii, ktorá vytvorila čislo 70 – na počesť 70 rokov vlády Alžbety II.

Všetko najlepšie k narodeninám Vaše Veličenstvo, odpočívajte v pokoji Vojvoda…………

Trooping the Colour

Už viac ako štyri storočia oslavujú britský monarchovia narodeniny dvakrát do roka. Je to tradícia zavedená v roku 1748 Jurajom II., ktorému sa zdalo, že odhliadnuc od reálneho dátumu narodenia panovníka, druhý júnový víkend  je počasie v Londýne vhodnejšie na vojenskú prehliadku spojenú s oficiálnou oslavou kráľovských narodenín. 

Sprevádza ich tradičná salva z diel na rôznych miestach Londýna a zúčastňuje sa ich 1400 dôstojníkov v slávnostných červených uniformách s typickou vysokou čiapkou z medvedej kožušiny, 300 koní, 400 hudobníkov, vojenské batalióny a desiatky tisíce Britov. Tento rok Už druhý rok sa budú oslavy konať bez kráľovninho manžela Princa Filipa, vojvodu z Edinbourghu.

Detstvo dláždené stratami

Tisíckrát sme ho videli na rôznych fotografiách, počuli o ňom, čítali, ale nevieme o ňom skoro nič.  Snáď len to, že bol bezpochyby najznámejším manželom najznámejšej kráľovnej…

Jeho púť na tomto svete nezačala veselo. Narodil sa na ostrove Korfu  a ak máme veriť toľkokrát opakovanej legende, priamo na jedálenskom stole vily „Mon Repos“ kde žili jeho rodičia a štyri staršie sestry. Otec Andrej bol štvrtým synom gréckeho kráľa Juraja I. a matka Alica z Battenbergu, nemecká princezná – obaja potomkovia anglickej kráľovnej Viktórie.

Veľmi napätá politická situácia spôsobená konfliktom Grécka a Turecka, pri ktorom prišlo Grécko o časť území, vyústi až vo vojenský proces v ktorom je Filipov otec odsúdený na trest smrti. Tomu nakoniec o vlások unikne, ale rodina je vykázaná na doživotný exil. Opúšťajú svoju vlasť na palube britského kráľovského krížnika HMS Calypso, kde malý osemnásťmesačný Filip kľudne spinká v debničke od pomarančov.

Rodina s aristokratickými titulmi, ale úplne bez prostriedkov, odkázaná na milosť či nemilosť bohatších príbuzných, sa po rôznych peripetiách uchýli k jednému z Andrejových bratov a jeho manželke princeznej Marie Bonaparte, ktorí im kúsok od Paríža požičajú dom.

Tu začne budúci vojvoda z Edinburgu  chodiť do americkej školy nachádzajúcej sa v bývalom dome Julesa Verna. Napriek tomu že vyučovanie metódy sú tu veľmi prísne, zamerané tak na intelektuálny ako aj na fyzický rozvoj dieťaťa, Filip tu zažíva tri najkrajšie roky svojho detstva. Po škole sa dieťa plné energie naháňa s kamarátmi po širokých bulvároch na bicykli, lozí po stromoch a nie raz príde domov poodieraný v roztrhaných nohaviciach.  Prirodzený únik od napätého domáceho prostredia, od otca ktorý sa oňho nezaujíma a matky, od narodenia hluchej, utiekajúcej sa stále viac a viac k náboženstvu. Má vízie Ježiša, komunikuje s Budhom, počuje hlasy, pripisuje si liečiteľské schopnosti až jej je diagnostikovaná paranoidná schyzofrénia. Jedného dňa sa 9-ročný Filip vracia z pikniku a je svedkom násilného odchodu Alice do sanatória vo Švajčiarsku. Andrej prepadá alkoholu a odchádza s milenkou žiť do Monaka, kde koncom roka 1944 zomrie bez toho, aby sa dozvedel, že sa jeho syn stal vojnovým hrdinom a bude mať zásnuby s budúcou kráľovnou Veľkej Británie.

Sestry sa postupne vydávajú za nemeckých šľachticov, a tak sa malý princ s turbulentným osudom dostáva do nemeckej školy Schule Schloss Salem. Ale sú tu 30-te roky a Európa sa otriasa pod nástupom fašizmu. Židovský zakladateľ a riaditeľ školy Kurt Hahn uteká pred nacistami do Škótska a tu zakladá Gordonstoun School, kam ho nasleduje aj malý Filip, ktorý žije z milosrdenstva bohatších príbuzných. Jeho učiteľ spomínal: “Počas prestávky zostal sedieť v triede, lebo vonku pršalo a on nemal kabát.“ Jedna z jeho sesterníc vo svojich pamätiach píše: “Ako malý chlapec vždy kreslil do piesku domy, hovoriac že to je dom aký bude jedného dňa mať.“ V jeho školskom zázname vedľa mena Filip z Grécka bolo v kolónke adresa, napísané – bez adresy. Tento malý chlapec bol asi najosamelejším dieťaťom na svete. Bez rodiny, bez domova, bez štátnej príslušnosti, bez priezviska …

S rodičmi, ktorí žili oddelene sa stretol až po 5-tich rokoch na pohrebe svojej najobľúbenejšej sestry Cécile, ktorá zahynula s manželom aj troma deťmi pri leteckej havárii. O rok neskôr umiera Filipov poručník, strýko z matkinej strany lord Milford Haven na rakovinu. Snaží sa nájsť si miesto v živote, ktorý mu to nijako neuľahčuje…

Gordonstoun

Po veľmi ťažkom detstve dala táto internátna škola, uprostred pomerne nehostinnej škótskej prírody, v ktorej sa vyžadovala absolútna disciplína, malému Filipovi potrebný pocit stability a istoty a stala sa na najbližšie roky jeho jediným domovom.

Nevadí, že tu panuje polovojenský režim s prísnymi pravidlami, že deň začína o šiestej ráno behom a rozcvičkou, pokračuje ľadovou sprchou, že izby nie sú vykurované a na kamenných budovách sú okná otvorené dokorán v ktoromkoľvek ročnom období.

Filip vždy tvrdil, že práve tu z neho urobili pravého muža. Drsné a prísne zariadenie  Gordonstoun school fungovalo na princípoch – „Sloboda a disciplína nie sú nepriatelia“.

Dôležitou súčasťou programu bola tímová práca, chlapci napríklad pomáhali pri údržbe školy. Kládol sa tu osobitý dôraz na prekonávanie samého seba,  službu ostatným, rozvoj osobnosti, lásku k športu a prírode.

Ambiciózny a fyzicky zdatný Filip sa stáva kapitánom hokejového mužstva, kapitánom kriketového mužstva a dokonca aj prefektom študentov.

Na jeho výstupnom hodnotení  bolo napísané: „Je to rodený vodca so silnou vôľou a takmer bezhraničnou ctižiadosťou.“

Nie prvé, ale stretnutie s veľkým S

Obaja sú potomkami kráľovnej Viktórie a ako deti sa niekoľkokrát stretli pri veľkých kráľovských akciách.

Keď v júli 1939 navštívi kráľ Juraj VI. s rodinou Kráľovskú námornú akadémiu v Dartmouthe, je tam Filip brilantným študentom. Aby sa počas oficialít mladé princezné nenudili, prizvali k nim, aby ich zabavil, najlepšieho námorného kadeta.  Ako neskôr spomínala guvernantka princezien Marion Crawfordová, 13-ročná Lilibet, ako Alžbetu doma volali, nespustila z Filipa oči ani na sekundu. Vysoký, vtipný blondiak s neodolateľným kúzlom už zostane navždy pre budúcu kráľovnú jediný. Jej „krásny Viking“ ako ho nežne nazývala.

Začnú si písať a keď ju po druhej svetovej vojne, v ktorej významne prispeje k potopeniu dvoch talianskych lodí, zachráni množstvo ľudských životov a stane sa vojnovým hrdinom, požiada o ruku, ona bez váhania odpovie  –  áno!

Ale pre kráľovskú rodinu Filip nie je ideálnym ženíchom pre budúcu hlavu štátov Commonwealthu. Juraj VI. síce oceňuje jeho inteligenciu, priamosť aj zmysel pre humor, ale kráľovná Alžbeta by radšej videla svoju dcéru vydatú za nalešteného anglického aristokrata ako námorného dôstojníka bez majetku.

Čo na tom, že Filip ako potomok dvoch kráľovských rodov má v žilách viac kráľovskej krvi ako samotná Alžbeta. Grécky princ nemeckého a dánskeho pôvodu so zložitým rodokmeňom pretínajúcim sa mnohopočetnými vetvami európskych kráľovských rodín,  je vlastne len chudobný imigrant bez mena s komplikovanými rodinnými väzbami.

No  Alžbeta je zamilovaná a tvrdohlavo trvá na tom, že jej srdce patrí len Filipovi. Kráľovským rodičom neostáva nič iné ako voľbu svojej dcéry akceptovať, ale s istými podmienkami.

Filip sa vzdá titulov princ grécky a dánsky, pravoslávneho vyznania, požiada o anglické občianstvo a vezme si za svoje meno svojho strýka a poručníka z matkinej strany – Mountbatten. Od kráľa dostane titul vojvodu z Edinburghu.

Deň pred svadbou sa pred priateľmi zamýšľa nad následkami tohto zväzku: “Som mimoriadne odvážny alebo mimoriadne pochabý? “Táto otázka je celkom na mieste, keď si uvedomíme, že po všetkom čo musel prekonať aby uspel, sa nechať dobrovoľne umiestniť do tieňa na celý život, vyžaduje neuveriteľnú kuráž.

Skoro obyčajný život…

Svadba sa konala v novembri 1947 a bola prvou veľkou spoločenskou udalosťou v povojnovom Anglicku. Alžbeta si na vysnené šaty našetrila z prídelových lístkov a torta bola upečená z darovaných surovín.

Po  svadbe Filip pokračuje v kariére v  Britskom kráľovskom námorníctve. Najskôr vykonáva kancelársku prácu v admiralite a v roku 1949 sa stáva prvým dôstojníkom na torpédoborci HMS Chequers pridelenom k Stredomorskej flotile so základňou na Malte, kde s ním žije aj manželka Lilibet, ako ju nežne volá. Obaja sa zhodli, že to boli ich najšťastnejšie roky.  V roku 1950 sa komandér –poručík Filip Mountbatten stáva kapitánom protiponorkovej šalupy HMS Magpie.  Rodinná idyla končí na oficiálnej návšteve v Keni, kde Alžbeta s Filipom po boku, zastupuje svojho kráľovského otca. Práve Filip jej musí oznámiť, že Juraj VI. je mŕtvy. 25-ročná Alžbeta sa v tom momente stáva kráľovnou a z 30-ročného komandéra poručíka Filipa Mountbattena sa stala Jeho kráľovská výsosť vojvoda z Edinburghu, princ-manžel. Z profesionálneho výslnia do tieňa. Musí opustiť všetko čo si z ničoho vybudoval. Bude ju nasledovať vždy, všade, dva kroky za ňou. Požiadavka protokolu…

Zbohom Royal Navy…

Mohol byť admirál, je manžel. Mohol sa stať vrchným veliteľom Britského vojenského námorníctva, miesto toho sa len pred pár mesiacov pred smtou vtipne predstavil ako „svetový expert na inauguračné plakety“. S humorom jemu vlastným. S humorom niekedy na hrane, ktorý bol lahôdkou pre bulvárnych novinárov a zlým snom  pre kráľovský protokol.

Nezabúdajme, že Filip mal vojenskú výchovu, detstvo a dospievanie prežil  sám na internátnych školách, neskôr v armáde. Jeho humor pochádza práve odtiaľ a aj keď sa môže niekedy zdať tvrdý a necitlivý,  je to humor britských dôstojníkov a aj členovia jeho rodiny mali tú česť ho pocítiť na vlastnej koži.

O svojej dcére, veľkej milovníčke koní vyhlásil: „Keď to neprdí a nežerie seno, tak ju to nezaujíma,“ a po  narodení princa Charlesa povedal, že „vyzerá ako slivkový“ puding.

Kráľovnú volal nežne – „ klobáska“ a tesne po korunovácii, sa jej opýtal, kde vzala ten parádny klobúk. Na hlave mala ešte korunu… Dokázal ju rozosmiať vždy, aj keď ju raz prenasledoval v kráľovskom vlaku prezlečený za Drakulu. Jediný človek na svete ktorý, ako to raz priznala, sa k nej chová ako k obyčajnému človeku. Priamočiary muž bez pozlátka a komplexov, schopný povedať o sebe – „Často sa stáva, že si uvedomím, že by bolo lepšie keby som zavrel ústa.“ S tým iste súhlasili úradníci z Anglického Ministerstva zahraničných vecí, ktorí museli hasiť diplomatické požiare, založené vojvodom z Edinburghu napravo – naľavo. Napríklad pri stretnutí s prezidentom Nigérie okomentoval jeho tradičný kostým, že vyzerá akoby sa chystal do postele…Či vetička na stretnutí Svetového fondu na ochranu prírody: „ Keď to má štyri nohy a nie je to stolička, keď to má krídla a nie je to lietadlo, alebo keď to pláva a nie je to ponorka, Číňania to zjedia.“  Kráľovná matka raz poznamenala: „Vojvoda má výnimočný talent pre humor, z ktorého sa okamžite stane urážka“.

Vojvoda si však možno iba rád doprial ohromný luxus a to slobodu a nezávislosť mysle či slobodu prejavu, skrátka to, čomu sa dnešným pokriveným pohľadom hovorí politická nekorektnosť.

Nenapudrovaný rebel…

Boli spolu celý život.  Bol jej manželom, oporou, radcom, ochrancom, priateľom…Bol jej skala.

Ona nosila korunu, on nohavice. Ona šéfovala monarchii, on rodine, ktorá bola preňho všetkým. Vychovali spolu 4 deti… Krásne puto, ktoré sa z romantickej lásky zmenilo na niečo pevné a trvalé. 

Ona svoje prejavy začínala:“Môj manžel a ja ….“

Pri zlatom výročí svadby mu v dojemnom vyhlásení poďakovala: “Celé tie roky bol, jednoducho povedané mojou silou a oporou.“ On tvrdí, že kráľovná je obdarená neobyčajne veľkou toleranciou. Svoju funkciu v ich manželstve a monarchii zhrnul do jednej vety.

„Mojou prvou, druhou a poslednou úlohou je nikdy neopustiť kráľovnú.“ Tak ako jej prisahal pri korunovácii, že bude navždy jej lénnym vazalom, ktorý ju nikdy neopustí. Prísaha, ktorú bohužiaľ už nebude môcť plniť. Už je tomu vyše roka, čo svoju prísahu porušil.   9. apríla 2021 ju opustil navždy. Odpočívajte v pokoji Vaša kráľovská výsosť. Boh ochraňuj kráľovnú! 

Mgr. art. BEATA GRENECHE

Exit mobile version